Mária Mihalková

* 13. apríl 1957   † 29. február 1976

 

Mária Mihalková sa narodila 13.4.1957 v Zlatých Moravciach. Matka vybrala pre novonarodené dievčatko meno Mária. Chcela, aby si ju Matka Božia vzala pod zvláštnu ochranu. Marienka prežila pokojné detstvo v Čiernych Kľačanoch spolu so svojím mladším bratom Mirkom. Bola skôr tichej a utiahnutej povahy. Bola však veselá, plná nádejí a radostí zo života.

V prvom ročníku strednej poľnohospodárskej ekonomickej školy v Zlatých Moravciach sa Mária zúčastnila so svojou triedou vychádzky v lese. Nešťastne stúpila do jamy zasypanej snehom, pričom sa jej natrhla šľacha na kolene. Spočiatku tomu nepripisovala nijakú väčšiu pozornosť v domnienke, že sa všetko zahojí. Z natrhnutej šľachy sa však vyvinul zhubný nádor — sarkóm. Postupne si uvedomovala, že dni jej života sú spočítané…

A vtedy sa udial zázrak milosti. Vplyvom Ducha Svätého Mária veľkodušne ponúkla svoj mladý život Pánovi ako obeť lásky. Preto sa nikdy nesťažovala, že musí trpieť a zomrieť mladá. „Ako môže byť smutný ten, kto žije z nádeje na večný život? Môže plakať ten, kto sa oddáva z lásky? Nerobil by pred Bohom dojem, že to robí nerád?“

Na jar roku 1975 sa v bratislavskej nemocnici spoznala s Petrom. Mladý vysokoškolák ju očaril mužnou krásou a charakterom. „Zahorela som k tebe láskou, láskou čistou a svätou.“  Mária mala 18 rokov a bola to jej prvá, zidealizovaná láska. Láska, ktorá jej však priniesla i veľké utrpenie. Mária vedela, že nemá už dlhý život pred sebou. Láska k Petrovi zvádzala v jej srdci boj s láskou nadprirodzenou. Zdalo sa jej, že láska k Petrovi je na úkor inej, svätej lásky, lásky k Bohu. Mária preto duševne veľmi trpela a nejednu noc prebdela a preplakala. Koľko ráz chcela lásku k Petrovi pochovať, ale tá znovu a znovu ožila. Pán chcel od nej ešte aj túto obeť, ktorá „bola ťažšia a krvavejšia ako obeť vlastného života“. Jej láska k Bohu, napokon definitívne zvíťazila. „Ježišu, pozri na moju vôľu chcieť ťa milovať, plniť len tvoju vôľu a patriť navždy tebe…Patrím ti celá.“ Ešte v júli 1975 sa zúčastnila, kvôli svojim kamarátkam, aspoň nakrátko, na tanečnej zábave. Tam sa stretla s Petrom –  naposledy. Avšak ani vtedy mu neprezradila, aká choroba ju rozhlodáva. Rozlúčila sa s ním, v srdci mu popriala veľa šťastia v živote a vôbec nežiarlila na tú Neznámu, ktorá namiesto nej azda pôjde po jeho boku životom. Mária v básni pre Petra píše:

Láska neberie, ale dáva

Láska nezabíja, ale kriesi k životu

Láska neokráda, ale obohacuje

Láska neznemravňuje, ale premieňa nás

V bytosti silné a bojujúce, krajšie

Láska prebúdza v duši všetko to, čo je v nej najcennejšie.

Jej báseň je prekrásnym vyznaním mladého dievčaťa; je nádhernou ódou na víťazstvo Božej lásky v duši, ktorá nechcela patriť nikomu inému, iba Jemu, svojmu božskému Priateľovi a Ženíchovi. „Od teraz sa nebudem báť ničoho, ani diabla, ani zlých ľudí, ani svojich vášní, ani svojich slabostí. Milujem Ježiša, dôverujem mu a celá jemu patrím. Preto sa nebojím a žijem radostne.

Mária dokázala byť do konca svojho krátkeho života hrdinskou v znášaní utrpenia. „Bolesť mi vykúpila dušu a ja ďakujem Bohu za veľké dary.“ Jej úprimnú túžbu po svätosti vyjadruje vo svojom denníčku slovami: „Chcem byť svätou pred Ježišom a nie pred svetom!“, no „nikdy som si nepomyslela, že je také ťažké byť svätou…dáš mi dosť síl, môj Pane…?

Mária sa na definitívne stretnutie so svojim Ženíchom pri plnom vedomí pripravovala: „Neviem sa dočkať okamihu, kedy ma vezmeš do náručia a zavedieš k Otcovi. Áno, Tvoja Mária túži po nebi … preto, že v ňom prebýva Boh“. Posledný deň „…sa mi javí najväčším dňom radosti, lebo v ňom môžem naveky získať nebo.

Mária v r. 1975 prežila v kruhu rodiny svoje posledné Vianoce. V januári jej rana na nohe začala silno krvácať, mala vysoké horúčky a bol potrebný prevoz do nemocnice. Transfúzie krvi a infúzie boli nevyhnutné. Injekcie proti bolesti však Mária sústavne odmietala. 25. februára Mária v predtuche konca pozemského života požiadala, aby ju previezli domov.

Máriin pohreb

V posledný deň si Mária pýtala krížik, silne ho zvierala v rukách, pritískala ho k hrudi, bozkávala ho a neustále opakovala: „Velebí moja duša Pána…velebí moja duša Pána…“ Mária zomrela v noci 29. februára zaopatrená sviatosťami pri poslednom desiatku bolestného ruženca.

Po smrti Márie Mihalkovej sa našli tri denníčky, ktoré mali byť úľavou pre jej dušu. Prostredníctvom svojich denníčkov ona sama odhaľuje svoju čistú a krásnu dušu. S rovnakou úprimnosťou vystupujú na scénu tak jej slabosti, chyby a boje, ako i snaha po živote, prežitom z lásky.

Modlitba:

Pane, ďakujeme ti za tento čistý a svätý život. Pane, pomôž i nám nájsť cestu k tebe, spojiť sa s tebou a nedať sa nikým a ničím odlúčiť od teba! Daj, nech aj my smieme s našou sestrou Marienkou celú večnosť spievať: „Velebí moja duša Pána.“ Amen.

(z homílie počas pohrebu Márie Mihalkovej, 2. marca 1976)

Zdroje:

MIHALKOVÁ, Mária. Aj také má dnešný svet. Duchovný profil Márie Mihalkovej. Rím : Slovenský ústav Sv. Cyrila a Metoda, 1977, 155 s.

www.knihydominikani.sk