Kedysi pred rokmi som čítal Artušovu smrť – stredoveký román o rytieroch, veľmi romantický vo svojom štýle, ale zároveň ukazujúci aj negatívne stránky svojich hrdinov. Zaujalo ma, že aj keď to nie je ‘náboženský’ román, za najvyššiu rytiersku cnosť sa tam berie čistota. Aj keď si ju len málo hrdinov tohto románu nakoniec udržalo, práve títo boli opisovaní ako najväčší rytieri všetkých čias. Premýšľam nad tým, či tento román je iba romantickým pohľadom svojej doby, alebo bola čnosť čistoty naozaj takto hodnotená vtedajšou spoločnosťou. Dnes akoby sa o čistote mimo náboženského kontextu ani nehovorilo, mimo kázní a kresťanských médií sa vôbec nespomína. Stratili sme ju?
Katechizmus definuje čnosť čistoty takto: “Čistota znamená úspešnú integráciu sexuality do ľudskej osoby a tým vnútornú jednotu človeka v jeho telesnej a duchovnej skutočnosti.“ (KKC 2337) Je teda naozaj zvláštne, že sa dnes o čistote hovorí tak málo, pretože o sexe sa asi nikdy v histórii nehovorilo viac. Myslím, že väčšina ľudí dnes by súhlasila s tým, že zmysel ľudského života súvisí veľmi silno s láskou, ale napriek tomu málokto hľadá cestu k tejto láske cez čistotu. V priebehu tohto semestrálneho kurzu som videl, že v každej téme sa nejakým spôsobom odzrkadlila jednoduchá myšlienka – že zmysel každého ľudského života sa dá nájsť iba v úplnom sebadarovaní. A to už znie o niečo náročnejšie, ako keď sa povie len „zmyslom života je láska“. Ale ten, kto má čistotu aj v myslení, hneď vidí, že oba tieto výroky hovoria to isté. Láska JE sebadarovanie. Takže zahŕňa aj emóciu, ale aj rozhodnutie a obetu. Dnešný človek rád vidí krásu emócie, ale ťažšie nachádza krásu obety.
Zlo nedokáže zo svojej podstaty vytvoriť niečo nové, vlastné. Tvoriť a deliť sa o túto schopnosť vie jedine Boh. Zlo môže len skúšať prekrútiť to, čo už vytvorené je. Preto sa mu málokedy podarí presvedčiť človeka, že zmyslom života je niečo iné ako láska. Ale celú históriu ľudstva sa nám snaží pokriviť naše chápanie toho, čo to tá láska vlastne je. Ako ju napĺňať. A každý náš odklon od lásky(hriech) nám priamy pohľad na pravdu sťažuje. Človek sa celý život snaží nájsť si cestu k Láske, ale na tejto ceste je veľa odbočiek. Myslím, že to je hlavný dôvod, prečo sa dnes tak ťažko rozpráva o čistote. Vybrali sme sa hľadať Lásku, ale viac sa nám pozdáva odbočka „slobody“, „pôžitku“ alebo „zábavy“ ako cestička sebadarovania. Nedeje sa tak jedným rozhodnutím, ale tým, že sa náš pohľad pomaly zašpinil a pomaly zabúdame, že sme schopní lásky vyššieho druhu (ako sa hovorí napríklad tu: Ľudská sexualita: Pravda a poslanie, čl.9).
Preto sa musíme čas od času zastaviť a pozrieť, či ideme tou správnou cestou alebo sa nám treba kúsok vrátiť a vybrať si znova čistotu. Nikto nie je dokonalý a asi nik okrem Márie nemôže povedať, že nezabočil na nesprávny chodník. Našťastie nám Boh dáva cez Cirkev a sviatosti vždy možnosť ako si zašpinený zrak očistiť. A to nie je všetko – treba aj pomôcť ostatným. Určite veľmi citlivo, ale musíme o čistote hovoriť, nachádzať ju spolu s našimi blízkymi. Odovzdávať ju deťom. Bolo by smutné jeden deň doraziť do cieľa a zistiť, že sme tam sami.
Keď si spomeniem na Artušovu smrť, viem že je preplnená príbehmi o bitkách a romantických príbehoch o láskach, ale vrcholom knihy je príbeh o hľadaní Svätého grálu, čo je vlastne obraz hľadania zmyslu života, naplnenia, dokonalosti. Strašná kopa rytierov sa ho vybrala hľadať, ale nakoniec ho našiel jediný: Galahad. A táto kniha hovorí, že to dokázal len preto, že bol príkladom čistoty. Myslím, že prišiel čas, aby sme si to pripomenuli.
Text je záverečnou esejou absolventa Semestrálneho akademicko-formačného programu Láska, sexualita a zmysel života v učení Cirkvi.
EN 
SK