Chiara Maria Bruno

Chiara Maria Bruno bola veselé dievča s obrovskou túžbou žiť s mnohými záujmami: štúdium, volejbal, farské spoločenstvo. Bola stále obklopená mnohými priateľmi, milovala život a choroba ju nezmenila.

V roku 2010, vo veku 19 rokov, sa jej na koži objavili prvé škvrny. Nasledovalo päť dlhých rokov lekárskych návštev, kontrol a klinických vyšetrení. Lekári najskôr predpokladali, že ide o ochorenie vyvolané stresom, neskôr to pokladali za alergickú reakciu.

V roku 2015, presnejšie 14. septembra, na sviatok Povýšenia Svätého kríža, prišla diagnóza: kožný non-Hodgkinov T lymfóm, zriedkavé ochorenie, ktoré postihuje hlavne dospelých mužov. Ako choroba postupovala, škvrny sa zmenili na kožné lézie, ktoré jej spôsobovali veľa bolesti.

Po prvom zdesení sa však Chiara nevzdala a všetkému čelila s odvahou a odhodlaním. Nasledovala liečba, ktorá začala miernejšími terapiami až po chemoterapiu. Absolvovala mnoho cyklov liečby, to jej však nebránilo v tom, aby pokračovala v štúdiu na univerzite na Fakulte farmaceutickej chémie a technológie a ani v tom, aby sa vytrvalo zúčastňovala na živote svojej komunity, pričom nikdy nezabúdala pomáhať ľuďom v ťažkostiach.

Spočiatku sa zdalo, že liečba zaberá. Aj keď si Chiara bola vedomá závažnosti choroby, nikdy sa nepýtala, prečo jej Boh dal toto utrpenie a bez výhrad sa podriaďovala Jeho vôli. Jej krása nikdy nevybledla, na tvári mala vždy úsmev, aj keď prišla o svoje krásne vlasy.

Nádej na uzdravenie jej skrsla aj s možnosťou transplantácie kostnej drene. Jej sestra bola vhodnou darkyňou. Chiara Maria si chcela založiť rodinu so svojím milovaným priateľom Stefanom, ale keď sa dozvedela, že vďaka transplantácii bude sterilná, rozhodla sa radšej ponechať si zdroj života.

Situácia sa zhoršila 5. marca 2016. Dostala sa do nemocnice, kde bola informovaná, že sa nádor dostal do mozgu. V nasledujúcich dňoch sa poliklinika Tor Vergata, oddelenie onkologickej hematológie stalo cestou utrpenia, ktorá vedie k Ježišovi. Zároveň sa malá čakáreň tohto oddelenia stala stredom sveta, kde Božia prítomnosť zostúpila na všetkých, ktorých to tam beznádejne priťahovalo.

Na chodbách, v kaplnke, na nemocničnom nádvorí neutíchala nepretržitá modlitba, ktorú všetci spoločne adresovali Bohu. Náhodní známi, priatelia, bratia z komunity, príbuzní, všetci tam prišli potešiť Chiaru, dostali však oveľa viac, aj keď ju niekedy nemohli ani stretnúť.

Chiara sa z nemocničného lôžka stala svetlom, ktoré osvetľovalo každého. Naplnilo sa slovo: „… keď budem vyzdvihnutý, pritiahnem všetkých k sebe“.

Chiara chcela každý deň prijať Eucharistiu. Bola to pre ňu veľká podpora. Kňaz k nej teda prichádzal každý deň, aby jej dal sväté prijímanie, aj keď občas dokázala prehltnúť iba malú časť hostie. Ale jej pohľad bol plný vďačnosti a šťastia.

Blížila sa Veľká noc 2016, kňaz z jej komunity ju požiadal, aby napísala zamyslenie nad čítaniami Veľkonočnej vigílie, ktorej sa v tom roku nemohla zúčastniť, aj keď si to vrúcne želala. Tieto jej úvahy sú zhromaždené v knihe, ktorú jej priateľ napísal bezprostredne po jej smrti, aby tak svedčil o udalostiach v tých dňoch, v ktorých sa mimoriadnym spôsobom spojila smrť a život.

Autor knihy, rovnako ako tí, ktorí pri písaní knihy spolupracovali, je presvedčený, že svedectvo tohto dievčaťa môže pomôcť mnohým ľuďom, ako sa to stalo aj jemu: „Pred piatimi mesiacmi som mal pocit, že som sa ocitol v pekle. Ale Chiarino svedectvo a jej prežívanie viery mi otvorilo oči a vrátilo ma späť k životu. Ukázala mi, čo sú dôležité veci, že bez Boha nemôžeme nič urobiť a že s Ním neexistuje nič, čo by sme nedokázali.“

„Na našu Chiaru sa bude pamätať mnoho rokov z jedného dôvodu: nikto ju nikdy nepočul nadávať na svoj osud, zlorečiť Bohu, preklínať rakovinu, nikto ju nikdy nevidel, ako sa pokúša zostúpiť z kríža.“

Chiara Maria zomrela 23. apríla 2016 vo veku 25 rokov. Jej pohreb bol oslavou manželstva medzi Chiarou Máriou a Bohom. Priatelia a známi zaplnili všetky kúty kostola, ale aj námestie pred ním, aby ju sprevádzali a rozlúčili sa s ňou spevom a modlitbou.

Z jej zápiskov v denníku:

„Keď ochoriete na vážnu chorobu, nevyhnutne za začnete zamýšľať aj nad smrťou. Jedna z mojich najväčších obáv nie je ani tak z toho, že zomriem, ale skôr to, že zomriem ďaleko od Krista.“

„… pretože strácame toľko času vecami, ktoré nám nedávajú život, ba dokonca nám ho aj berú. A neuvedomujeme si veci, na ktorých skutočne záleží … a nechápeme, že Boh nás miluje preto, že sme.“

„… tak sa modlím k Bohu, aby mi dal vytrvalosť v každodennej modlitbe, aby mi každý deň dal vieru a aby mi dal silu bojovať s chorobou a vždy rešpektovať Jeho vôľu.“

Modlitba:

Modlime sa spolu s Chiarou Mariou, aby sme sa s dôverou a odvahou dokázali odovzdať Bohu a žiť podľa Jeho vôle. Pane, daj, aby sme stále lepšie chápali Božiu lásku k nám a v hodine smrti  boli celkom blízko pri Kristovi. Amen.

Zdroje:

www.santiebeati.it

www.it.aleteia.org