Nicola D´Onofrio

Nicola D´Onofrio bol ako chlapec inteligentný a usilovný, často až príliš vážny, ale inak ničím mimoriadny. Od rovesníkov ho odlišovalo iba to, že chcel byť kňazom v reholi kamiliánov.

Ctihodný Nicola D’Onofrio sa narodil 24. marca 1943 na malom statku vo Villamagna v strednom Taliansku. Jeho otec bol čestný a veriaci muž, obdarený jednoduchou múdrosťou, pracoval ako roľník. Matka bola silná, ohľaduplná žena známa svojou zbožnosťou a kresťanským duchom. Svojmu synovi odovzdala skutočný náboženský zmysel pre život, citlivosť, láskavosť a pokoj v duši. Nicola prežíval šťastné detstvo. Chodil do školy, vzdelával sa, v kostole pomáhal ako miništrant. Podľa učiteľov a jeho súčasníkov bol usilovným a láskavým žiakom, vždy tu bol pre druhých. Pravidelne sa zúčastňoval svätých omší vo svojej farnosti. Na sviatok Božieho Tela v roku 1950 prijal prvé sväté prijímanie.

Túžba po kňazstve sa v ňom prebudila veľmi skoro. Chcel byť kamiliánom. Vplyv na toto rozhodnutie mala skutočnosť, že žil v dedine, ktorá je vzdialená necelých desať kilometrov od miesta, kde sa narodil svätý Kamil de Lellis. Inšpiroval ho aj mladý muž z jeho dediny, ktorý sa stal členom tejto rehole. Jeho vstup do seminára kamiliánov v Ríme sprevádzal nesúhlas viacerých členov rodiny. Jeho otec ho potreboval na farme. Matka prijala synovo povolanie, ale dávala prednosť tomu, aby sa stal diecéznym kňazom. Odpor rodiny voči jeho povolaniu trval rok. Toto obdobie Nicola prežíval v modlitbách a ďalej študoval. V priaznivej chvíli vysvetlil svojim rodičom, že je požehnaním pre rodinu mať syna, ktorý je kňazom. Držal sa týmto vysvetlením spirituality svätého Jána Bosca: „Najkrajším požehnaním pre rodinu je mať syna kňaza.“ Nakoniec rodičia ustúpili a prijali synovo povolanie.

Do kamiliánskeho seminára v Ríme vstúpil v roku 1955 na sviatok svätej Terézie z Lisieux, ktorá sa neskôr stala jeho patrónkou. Duchovný denník, ktorý sa zachoval, načrtáva jeho radostnú, a zároveň únavnú cestu k Bohu a prináša čistú a fascinujúcu tvár mladého človeka, ktorému sa aj za cenu obetí a bojov podarilo dosiahnuť mimoriadnu dôvernosť s Ježišom a synovskú náklonnosť k Panne Márii. O štúdiu v seminári si zapísal: „Tu sa všetko robí pre Ježiša, pre jeho lásku. Nikto odo mňa nežiada výnimočné veci, ako je spanie na zemi, pôst. Robím len to, čo musím – pre lásku – ako svätá Terézia, ktorá neurobila nič konkrétne; a ako 24-ročná zomrela na TBC a stala sa svätou.“ Keď píše tieto slová, ešte nevie, že po jej vzore bude povolaný, aby aj on zdieľal jedinečný, veľmi osobný a neopakovateľný zážitok zo stretnutia s Ježišom na Kalvárii.

Usilovne pracoval na dosiahnutí akademického úspechu. Najdôležitejšie však pre neho bolo prehĺbiť svoje kňazské povolanie. Nadšene nasledoval pokyny svojho duchovného vodcu. Jeho prívetivosť a úsmev ho robili veľmi obľúbeným. Po dvoch rokoch sa objavili ďalšie prekážky, otec sa usiloval Nicola stiahnuť zo seminára a odviesť ho domov. V tom čase Nicola napísal list o svojom pevnom rozhodnutí pokračovať vo formácii za kňaza v ráde svätého Kamila, aj keby ho to stálo čokoľvek.

Dňa 6. októbra 1960 bol prvýkrát oblečený do habitu rádu kamiliánov, čo znamenalo začiatok jeho noviciátu. Na konci duchovných cvičení v tejto dôležitej fáze svojho života si do svojho denníka poznačil: „Ježišu, ak by som jedného dňa  musel vyzliecť tento habit, prv ako prijmem večné sľuby, ako to mnohí dnes robia, prosím, daj mi zomrieť skôr, než by sa tak stalo. Nemám strach zo smrti, lebo je pri mne tvoja milosť“.

Počas celého roka noviciátu si do svojho duchovného denníka písal svoje ciele a malé víťazstvá, okamihy boja a duchovnej vyprahnutosti. Z jeho zápiskov je možné si všimnúť jeho silnú vôľu pokračovať v snahe o naplnenie Božieho volania a aj snahu zveriť sa Božej pomoci. Napísal: „Zlo môžeme premôcť jedine tým, že zostaneme v blízkosti Ježiša a Márie; nad zlom môžeme zvíťaziť sviatosťami a modlitbou.“

Ráno 7. októbra 1961, na sviatok Panny Márie Ružencovej, po roku intenzívnej prípravy, ktorú jeho nadriadení opísali ako úžasnú, prijal sľub chudoby, čistoty, poslušnosti a lásky voči chorým i v prípadoch nákazlivých chorôb. Týmto dňom začal jeho skutočný život člena rádu kamiliánov. Bol pokojný, k dispozícii každému, kto ho potreboval.  V komunite pokorný a jednoduchý, horlivý v modlitbe a usilovný vo svojich štúdiách.

Koncom roku 1962 začal pociťovať prvé príznaky choroby. Trvalo šesť mesiacov, kým lekári stanovili diagnózu – teratosarkóm. Podstúpil chirurgický zákrok, podrobil sa kobaltovej terapii, čelil bolestivým liečeniam, žil v absolútnej poddajnosti a poslušnosti voči nadriadeným, a to napriek jeho vlastnému presvedčeniu, že: „ak ma volá Panna Mária, rád odídem…“ Nicola znášal chorobu s trpezlivosťou a pokojom, zakotvený v modlitbe.

Dňa 28. mája 1964, tento mladý mních, so zvláštnym povolením pápeža, prijíma večné sľuby skôr, ako boli plánované.  Obdivuhodným spôsobom znášal svoje utrpenie, cítil, že jeho život sa čoskoro skončí. Modlil sa: „Ježišu, daj mi silu! Som pripravený na tvoj príchod, aby si ma vzal k sebe. Drahá Matka Božia, vieš, ako veľmi milujem teba a Ježiša! Úplne sa zverujem do Božích rúk.“

So skrytou nádejou veľkého zázraku uzdravenia, ho jeho nadriadení poslali na púť do Lúrd a Lisieux. Nicola prijal ich rozhodnutie z poslušnosti, ale šiel predovšetkým so zámerom prosiť o pomoc Nepoškvrnenej Panny a jeho malej – veľkej patrónky svätej Terezky z Lisieux, aby až do konca života plnil Božiu vôľu.

Krátky život Nicolu D’Onofria, bol poznačený hrdinskou láskou k Bohu. Prijal svoj osud bez sťažností. Svoju chorobu a bolesti trpezlivo znášal ako Boží zámer určený špeciálne pre neho. Jediné, čo mu bolo ľúto bol  fakt, že sa nenaplní jeho sen stať sa kňazom a to, že vidí, ako sa stráca jeho nádej na službu bratom. Ale ponúkol to všetko ako obetu, aby jeho utrpenie mohlo pomôcť tým, ktorí sú ďaleko od Boha a potrebujú duchovnú pomoc. Niekoľko mesiacov pred smrťou sa mohol pohybovať už iba s pomocou invalidného vozíka. Rakovina pľúc rýchlo postupovala a prejavovala sa silnými bolesťami a dusením. Jeho matka zostala blízko pri ňom do samotného konca. Výnimočná dôvera a oddanosť v Božiu vôľu v posledných dňoch veľkého utrpenia, prekvapila aj tých, ktorí ho poznali od detstva.

Život tohto mladého muža skončil 12. júna 1964 vo veku 21 rokov. Počas niekoľkých hodín strašných bolestí odmietol utišujúce lieky, iba prosil svojich bratov o spoločnú modlitbu.

Od roku 2000 prebieha proces jeho  beatifikácie. Vzhľadom na zvesti o mimoriadnych milostiach získaných na jeho príhovor je možné, že blahorečenie na seba nenechá dlho čakať.

Modlitba:

Modlime sa, Nicola, služobník Boží, pomôž nám poznať, že láska k Bohu a obeta sú hodnoty, ktoré dávajú zmysel a budúcnosť našim životom.

Zdroj:

www.zivotopisysvatych.sk
www.cs.qaz.wiki
www.santiebeati.it

Zdroje ilustračných fotografií:

www.camillianiroma.org
www.santosebeatoscatolicos.com
www.flickr.com