Guilio Rocca

Guilio Rocca bol talianskym mladým mužom, ktorý pracoval ako dobrovoľnícky misionár pre organizáciu Operazione di Mato Grosso (OMG) a na svojej ceste prešiel od ateizmu až k túžbe stať sa kňazom.

Narodil sa v roku 1962 na severe Talianska v skromnej katolíckej rodine. Vyštudoval poľnohospodárstvo na strednej škole. V šestnástich rokoch sa zúčastnil dobrovoľníckeho pracovného tábora. Guiliovou motiváciou bolo skôr nájsť si nových priateľov, ako pomáhať  druhým. Organizátorom bola organizácia OMG, ktorú založil taliansky salezián, páter Ugo de Censi. Jej cieľom je organizovať dobrovoľníkov a pomáhať tak najchudobnejším ľuďom v Južnej Amerike. V Taliansku s mladými ľuďmi zbierali šrot, z ktorého výťažok šiel na misie.

Guilio o niekoľko rokov neskôr odišiel do Brazílie na misie, kde sa nechal definitívne zlomiť chudobnými a stal sa z neho stály dobrovoľnícky misionár. V tom čase bol kritikom kňazov a Cirkvi. Po štyroch mesiacoch odišiel do Peru do Chacas, kde pôsobil od roku 1988 spolu s otcom Ernestom. Miloval hory, ale do Peru neprišiel kvôli tomu, aby ich zdolával. Prišiel, hnaný silným vnútorným hľadaním, aby si špinil ruky pre tých posledných.

Otec Ernesto ho charakterizoval nasledovne: ,,Giulio bol jednoduchý a veľkorysý chlapec. Praktizoval chudobu, v obliekaní bol ako františkán.“ Keď bolo treba pracovať, neudržal sa. Priatelia ho označili za jednoduchého človeka, ktorý rád vtipkoval a rozprával. Vždy mal na sebe klobúk, džínsy a andské sandále. Pracoval v dielni, kde chlapci pracujú s drevom. Táto úloha bola akoby preňho stvorená, lebo bol zvyknutý na podobnú činnosť doma v dielni svojho brata.

Provokáciou kňazov, akým bol don Ugo, tvrdou prácou a v prostredí tých najchudobnejších si ho Kristus postupne získaval: „Postupne som objavil ďalšie hodnoty, ktoré sú pre mňa teraz fundamentálne ako je práca, obeta, hľadanie skutočného významu života a v tomto poslednom roku aj náboženské hodnoty.“ Vo farskom dome Jangas mal na starosti vedenie chlapcov a zásobovanie pre 200 osôb.

Misia bola od začiatku jeho pôsobenia v Peru ohrozovaná teroristickou skupinou Sendero Luminoso. Išlo o marxisticko – leninskú organizáciu, ktorá sa snažila o ozbrojenú revolúciu. V ich očiach dobrovoľná služba ako OMG, ktorá sa rozdávala (a rozdáva) pre chudobných, bola brzdou ich revolúcie. Preto, ako im priamo povedali, sa ich museli zbaviť.

V roku 1991 napätie stúpalo a stúpenci Sendero zabili dvoch poľských minoritov, Michala Tomaszeka a Zbigniewa Strzalkowského, a o krátky čas nato dona Sandra Dordiho, ktorí boli vyhlásení za blahoslavených 5.decembra 2015. Guilio a otec Ernesto sa zúčastnili na ich pohrebe.

V priebehu pár mesiacov Guilio prijal štyri “návštevy“ zo strany teroristov v dome v Jangas. Pri jednej z nich sa pýtali, čo si myslia o násilí. Giulio okamžite vyskočil na nohy, hoci mal pred sebou muža so samopalom, a povedal im: ,,My sme proti násiliu, či už prichádza od vás, alebo od polície. Preto, keď vchádzate do tohto domu, zbrane nechceme vidieť, pretože sú tu ženy a deti.“

Guilio bol bojovný typ. Najmä, ak išlo o nespravodlivosť voči chudobným. Hovorieval: ,,Hádam nás nepozabíjajú všetkých,  treba sa postaviť na odpor. Nesmieme sa úplne vzdať.“ Giulio bol bojovníkom, no teroristi nezniesli tých, ktorí im kládli odpor.

Teroristi využili príležitosť, keď otec Ernesto odišiel na oslavu, pri príležitosti ukončenia modlitebného roka. Giulio nešiel s otcom Ernestom, ale  nechal im doručiť zeleninu, s odkazom: ,,Som unavený, zajtra sa k vám pridám.“ Bolo to 1. októbra 1992. Jeho telo s početnými strelnými zraneniami našli na druhý deň ráno. Otec Ernesto spomína: „Práve sme sa modlili a na svet dneška sme aktualizovali podobenstvo o ukrytom poklade. Poklad predstavoval kríž, ktorý bol večer predtým vyleštený. Presne v tom momente prišla správa (o Guiliovej smrti) a ihneď sme si spojili postavu Giulia s tým, ktorý hľadal poklad v živote. Povedal som všetkým chlapcom, aby si pokľakli a modlili sme sa za Giulia. Potom sme sa rýchlo vydali do márnice v Huaraz.“

Otec Ernesto uchováva papierik, na ktorom je z  jednej strany  napísané veľkými tlačenými písmenami meno “Ježiš“ ( Giulio ho napísal počas jedných duchovných cvičení), vedľa je nákupný zoznam: štyri vajíčka, desať cibúľ, 20 cukín… Všetko na lístku je špinavé od krvi. Mal ho pri sebe vo chvíli, keď ho zabili. Je to istá syntéza jeho života, a to láska pre Krista a konkrétnosť lásky voči chudobným.

Tri dni pred smrťou napísal Guilio miestnemu biskupovi list, v ktorom okrem iného píše: „V tridsiatich rokoch sa mi zdá, že nič nie je hodnotnejšie ako nasledovať Ježiša. V predchádzajúcich dňoch som bol na veľmi dôležitej duchovnej obnove, pretože každý zo zúčastnených mal rovnakú túžbu po kňazskom povolaní. Svoju poslušnosť som zložil pátrovi Ugovi. Z mojej strany cítim, že patrím do vašej diecézy, a chcem pokračovať pod vaším vedením, monsignor, takže jedného dňa, ak je to Božia vôľa, by som mohol byť kňazom v Huarazskej diecéze … “

Ešte aj v súčasnosti je Giulio medzi dobrovoľníkmi OMG populárny. Pracovný tábor, ktorý sa koná každý rok v Taliansku, je na jeho pamiatku a je zďaleka najviac navštevovaný. Vo všetkých pracovných domoch, je jeho fotografia pri ukrižovanom Kristovi na viditeľnom mieste. Aj keď proces blahorečenia Giulia ešte nezačal, každý deň ho dobrovoľníci vzývajú ako mučeníka lásky.

V Jangas, v blízkosti jedného rázcestia mimo centra, kde sa často chodieval modliť, postavili na jeho pamiatku malú kaplnku, ktorá je zasvätená Panne Márií, Kráľovnej mučeníkov.

 

Modlitba:

Pane Ježišu Kriste, Guilio mal otvorené srdce pre chudobných už vtedy, keď Ťa ešte nepoznal. Pomáhaj i nám na jeho príhovor mať otvorené srdcia pre núdznych a vidieť Tvoju tvár v tvári každého človeka. Amen.

Zdroje:

www.mondoemissione.it
www.santiebeati.it
www.altarezianews.it
www.docplayer.net

Zdroje ilustračných fotografií:

www.altarezianews.it
www.mondoemissione.it
www.docplayer.net