Carlotta Nobile

* 20. decembra 1988    † 16. júla 2013

 

Carlotta Nobile bola talianska huslistka, historička umenia, spisovateľka a umelecká vedúca komorného orchestra. Bola nielen jednou z uznávaných talianskych umelkýň svojej doby, ale známou ju spravil aj jej odvážny boj s rakovinou a hlboká skúsenosť viery, ktorú získala v posledných mesiacoch svojho života.

Štúdium hry na husle na konzervatóriu v Benevente ukončila už vo veku sedemnástich rokov. V nasledujúcej krátkej, ale intenzívnej kariére sa zúčastnila  mnohých špecializovaných kurzov, a to aj mimo Talianska. Bola jednoznačnou víťazkou mnohých národných súťaží, napr. v Matere (2006) a Viterbe (2008), ale dostalo sa jej aj medzinárodného uznania (napr. v rokoch 2007 a 2008 na medzinárodnej Ibla Grand Prize). Vysokoškolské štúdiá absolvovala v oblasti dejín umenia v Ríme, v Cambridge a New Yorku. Vo svojej činnosti sa usilovala skĺbiť hudbu, súčasné umenie a písanie, teda venovala sa interdisciplinárnym vzťahom. Od roku 2010 až do svojej predčasnej smrti pôsobila ako umelecká vedúca komorného orchestra Akadémie svätej Sofie v Benevente, kde koncertný program jej zásluhou pojal širokú škálu žánrov a štýlov od Bacha až po moderné talianske umenie. Spolu s inými mladými intelektuálmi založila v Ríme platformu Almost Curators, ktorej cieľom bolo sprístupniť súčasné umenie širokej verejnosti. Ako členka tejto skupiny manažovala kultúrne podujatia a na ich blogu napísala množstvo článkov.

Ako dar od Boha získala tzv. svätosť vzdialených, lebo hoci nikdy nebola v žiadnom spoločenstve, skupine, hnutí, a viera nebola súčasťou jej každodenného života, nebola ani v opozícii voči nej. O Cirkvi sa nikdy nevyjadrovala negatívnymi pojmami. Bola akoby vonku, externistka, ale nebola cudzinkou. Stála za plotom, na okraji, ako umelkyňa možno dokonca na tom najťažšom území, kde žije mnoho ľudí, najmä mladých. Ku opravdivému ľudskému životu v Kristovi a v Cirkvi sa dostala existenciálnou cestou skrze chorobu.

Jej život mal nečakaný a tajomný epilóg. V októbri 2011 jej vo veku 22 rokov diagnostikovali melanóm, zhubný nádor kože. Podstúpila všetky dostupné formy liečby a rozličné chirurgické zákroky a pobyt v nemocnici striedala s koncertami. V novinách La Stampa sa o nej vyjadrili takto: „Čím ťažšia bola terapia a čím horšie sa vyvíjala jej diagnóza, o to viac sa jej hudba stávala formou rebélie proti osudu a jej skutočnému životu to ani trochu neuberalo na kvalite.“

13. marca 2013 bol za pápeža zvolený František. Svoju prvú kázeň na Námestí sv. Petra na Kvetnú nedeľu venoval mladým. Svätý Otec v nej prosil, aby mladí niesli kríž s radosťou. V liste pápežovi z 12. apríla toho istého roku sa Carlotta k tejto prosbe vrátila slovami: „Som hrdá a poctená, že vo svojich 24 rokoch môžem s radosťou niesť svoj kríž“. O uvedenej homílii mu napísala, že jej zmenila život a poďakovala sa za ňu. Pod jej vplyvom sa totiž rozhodla po mnohých rokoch pristúpiť k sviatosti zmierenia. Bolo to na Veľký piatok poobede a jediný kostol, ktorý bol otvorený, bol San Giacomo in Augusta na Via del Corso. Pre miestneho farára Giuseppe Trappoliniho boli jej spoveď a následný rozhovor neuveriteľne dojímavé, pretože sa okrem príbehu o ochorení dozvedel, kto alebo čo ju motivovalo. Pozoruhodným zásahom Prozreteľnosti bol iba deň predtým s inými rímskymi kňazmi prijatý pápežom, ktorý ich vyzýval, aby počas celého Veľkého piatku nechali dvere svojich chrámov otvorené pre ľudí, ktorí by sa chceli vyspovedať. Preto sa don Trappolini podujme napísať Svätému Otcovi list, v ktorom sa zmieni o tejto nádhernej súhre okolností a o radosti a pokoji, ktoré prežívala Carlotta pri vyššie spomenutých slovách. Ráno 10. apríla mu pápež zavolal s prísľubom, že sa bude za toto „dievča, ktoré (mu) dodáva odvahu“, modliť.

Práve v tých momentoch Carlottu, zúčastňujúcu sa dobrovoľníckej akcie Music Donors v nemocnici v Carrare, musia hospitalizovať v ťažkom stave. Keď sa nasledujúce ráno prebrala na oddelení a našla pri sebe sedieť mamu, rozprávala jej o svojom videní Trojice, ktoré malo podobu trojuholníka svetla na stene siene. Na ďalší deň ona sama napísala uvedený list, kde okrem iného hovorí o rakovine ako o uzdravení svojej duše, rozväzujúcom uzly v jej vnútri a darujúcom jej „vieru, dôveru, odovzdanosť a nesmiernu vyrovnanosť“. Pápeža Františka prosí o stretnutie, hoci len kratučké, pri ktorom by sa s ním mohla pomodliť Otče náš, „Chlieb náš každodenný…“ a „Zbav nás zlého“. Ubezpečuje ho o svojich každodenných modlitbách a zveruje sa do jeho modlitieb.

Vďaka donovi Trappolinimu stretnutie so Svätým Otcom nadobúdalo konkrétne a realistické kontúry, no v máji 2013 sa jej stav začal zhoršovať, takže sa vrátila do rodinného domu v Benevente, kde strávila posledné mesiace svojho života. Dni venovala modlitbám v úplnej dôvere, odovzdanosti a vďačnosti Bohu. V noci zo 14. na 15. júla 2013 sa jej otec zobudil na to, že Carlotta s pohľadom upretým na strop pokojne šepká: „Vďaka ti, Pane. Vďaka ti, Pane. Vďaka ti, Pane“. So svojimi milovanými sa rozlúčila slovami: „Moji traja skvelí muži: Ocko, Fanfy a Matteo. Moja zlatá mama. Čo viac by som mohla chcieť? Mám šťastie.“ Zomrela po dvojročnom zápase s ochorením. O jej smrti informovali najprestížnejšie médiá, nazývajúc ju Husľovým anjelom.

Pohrebné obrady sa konali dopoludnia 17. júla 2013 v Bazilike sv. Bartolomeja a prišlo na nich toľko ľudí, že ich kostol nedokázal všetkých pojať. Rektor kostola najprv prečítal niekoľko úryvkov s jej slovami, v ktorých Carlotta pokojne oznamovala „uzdravenie duše“. V kázni sa potom obrátil na mladých a vyzval ich, aby našli sami seba, tak ako ona našla vieru. Podľa neho zvony v deň poslednej rozlúčky nemali zvoniť smutne, ale „radostne, lebo hoci aj plačeme pre stratu milovanej osoby, na druhej strane nám táto udalosť ukazuje význam Vzkriesenia“.

O pár mesiacov neskôr, v deň jej narodenín, ju arcibiskup mesta Andrea Mugione opísal ako „výnimočný príklad viery a lásky, ktoré sa končia obetou“. Svet sa o jej príbehu dozvedel prvýkrát v roku 2016, keď ho zverejnila v mnohých jazykoch katolícka informačná stránka Aleteia. Vo februári 2018 sa Carlotta zaradila medzi „mladých svedkov“ v súvislosti s XV. riadnym zhromaždením biskupskej synody na tému Mladí, viera a rozlišovanie povolania. K jej životu sa vyjadrili mnohí biskupi a teológovia, napr. aj otec François-Marie Léthel O.C.D., jeden z hlavných odborníkov na teológiu svätých, konzultant Kongregácie pre kauzy svätých a exercitátor pre Sv. Otca Benedikta XVI. a rímsku kúriu v roku 2011. Podľa neho bol :„Ježiš v utrpení posledných mesiacov naozaj jej najväčšou láskou… Aj my spolu s ňou ďakujeme Ježišovi za dar Jeho nekonečnej lásky a učíme sa radostne niesť kríž. Svojím svedectvom na zemi a teraz svojím príhovorom v nebi nám Carlotta pomôže kráčať k svätosti.“

To, aký dopad mali jej slová na podobne trpiacich môžeme zistiť z jej blogu, ktorý pod skrytou identitou založila v apríli 2012 a má názov Il Cancro e Poi (Rakovina a to potom). Tu tiež rozpráva o uzdravení svojej duše prostredníctvom tejto choroby, a tak, podľa slov arcibiskupa Mugioneho, nás učí „nanovo čítať skúsenosť s bolesťou v tajomstve Lásky a bolesti Krista, ktorý nás nezachránil od Kríža, ale v Kríži….Vo svojom utrpení sa stala svedkom viery“.

Carlotta je naďalej dôkazom, že „Kríž a Vzkriesenie idú ruka v ruke…, že Kríž je cesta hodna nasledovania…, nevysvetliteľná bez prítomnosti Krista“ (Arcibiskup mesta Taranto Mons. Filippo Santoro).

Zdroje:

www.synod.va

https://en.wikipedia.org/