Faustino

* 4. august 1946    † 3. marec 1963

 

Faustino Perez-Manglano Magro sa narodil 4. augusta 1946 v španielskej Valencii. Bol najstarší zo štyroch detí. Pokrstený bol pár týždňov po narodení a sviatosť birmovania prijal v 8 rokoch. O rok neskôr prijal prvýkrát Eucharistiu. Do školy začal chodiť ako štvorročný. Bol radostným a zvedavým dieťaťom. Prázdniny trávil na vidieku u starých rodičov s bratrancami a sesternicami. Viedol veľmi jednoduchý život, typický pre mladého človeka v jeho veku: miloval futbal, plávanie, prírodu, filmy, romány. Ale ešte viac miloval Krista a Máriu. Vždy chcel byť nápomocným druhým, aj keď to vyžadovalo obetu. Jedného dňa sa rozhodol „hľadať dokonalosť“. Navštevoval školu, ktorú viedli marianisti. Od štrnástich rokov chcel byť marianistom, kňazom – misionárom v Latinskej Amerike. Ale Hodgkinsova choroba, ktorou trpel od jesene 1960, mu zabránila, aby tieto ciele dosiahol. No stal sa misionárom z neba.

Faustino mal vrúcny vzťah k Panne Márií. Jeho detská láska k Nebeskej Matke rýchlo dozrela a pochopil jej úlohu: „Každý deň milujem Máriu viac. Je mojou Matkou. Vďaka nej milujem každý deň viac moju vlastnú mamu. Ježiš, daj mi milovať Máriu, nielen preto, že je čistá, krásna, dobrá, milosrdná, je moja Matka, ale preto, že je tvojou matkou a ty ju nekonečne miluješ. … Ak chcem mať dôverný vzťah s Kristom, mojím Majstrom, musím to dosiahnuť tým, že budem nekonečne milovať tú, ktorú On nekonečne miluje, Jeho a moju Matku.“ V centre jeho svätého života bolo odriekanie svätého ruženca.  Základom jeho hrdinských čností bola denná modlitba svätého ruženca. V desiatich rokoch dal prísľub Márií, že sa bude denne modliť ruženec. Počas prázdnin tento sľub viackrát nedodržal, preto hovorieval, že má dlh voči Márii. Kňaz bol dotknutý jeho odhodlaním vynahradiť z uplynulých troch rokov každý jeden zameškaný ruženec, ktorých Faustino napočítal viac ako sto. Kňaz ho ubezpečil, že voči mamám neexistujú také veci ako účty alebo dlhy a ešte viac to platí v prípade Panny Márie. Faustino sa s touto odpoveďou uspokojil a svoje predsavzatie vernejšie zachovával. Ruženec sa modlil cestou do školy, počas chemoterapie či o polnoci, keď ho sužovali bolesti.

Po tom, ako mu vypukla choroba, viac ako rok strávil liečbou. Dostával silné lieky, injekcie a rádioterapiu a popri tom študoval doma. Modlil sa ruženec s úmyslom, aby sa mohol vrátiť do školy. V denníku písal o svojej bolesti a zlej nálade, ale nesťažoval sa a dával si pozor, aby druhí kvôli nemu netrpeli. Faustino v dôsledku chemoterapie nemal vlasy, čo komentoval slovami: „Čo odišlo preč, sa vráti.“ V polovici roka 1961 sa mu zdravotný stav zlepšil. Rodina putovala k Panne Márií do Zaragozy a do Lúrd. Na jar roku 1962 bol poslednýkrát kempovať s priateľmi. Potom mu naplno prepukla choroba. Posledný ročník chodil do školy len na pol dňa, pretože mu nezaberali lieky. Popoludnia trávil štúdiom v posteli. V januári 1963 sa zúčastnil duchovných cvičení. Z poznámok vidíme, že si uvedomoval blízkosť smrti: „Teraz musíme prijať smrť. Smrť s Pannou Máriou je úžasná. Kriste, daj, aby som mohol byť každý deň viac oddaný Márii. Chcem byť s ňou vždy dôverne zjednotený. Pomôže mi zomrieť a budem mať smrť pravého svätca. Nech smrť príde vtedy, keď Boh chce a tam, kde Boh chce. Príde v čase, na mieste a spôsobom, ktorý je pre mňa najlepší, zoslaná naším Otcom, Bohom. Vitaj naša sestra, smrť. “ Máriu a Ježiša prosil, aby mu pomáhali vidieť hodnotu utrpenia. Duchovný otec sa s ním otvorene rozprával mesiac pred smrťou o vážnosti jeho choroby a Faustino ho ubezpečil o svojej pripravenosti zomrieť. Obavu vyjadril o svojich rodičov, lebo si uvedomoval, že budú jeho smrťou veľmi zarmútení. Veľa sa modlil a čítal. Každý deň prijímal Eucharistiu. Pomazanie chorých, z ktorého bol veľmi nadšený, prijal 9. februára.

Počas duchovných cvičení sa začal pohrávať s myšlienkou povolania: „Otec a ja budeme zachovávať tajomstvo o mojom povolaní až kým nebude jasné, že ho skutočne mám. Asi prasknem od ohromného šťastia, ktoré mám. Aký úžasný je Kristus!“ Túžba po rehoľnom povolaní, o ktorom sa postupne uisťoval, ho rýchlo viedla k posväcovaniu. Božie volanie ho podnecovalo k štedrosti a pomáhalo mu odpútať sa od vecí pozemských a objaviť vykupiteľskú hodnotu slobodne prijatého utrpenia, ktoré sa spája s Kristovým. Aj keď sa nestal rehoľníkom, môžeme povedať, že v najhlbšom bytí žil toto povolanie. V januári 1962 si do denníka napísal: „Posväcovanie je veľmi ťažké. Ale skúsim to a ktovie, či ho budem môcť dosiahnuť?“ V rovnakom čase prekvapil svojho duchovného otca, ktorý ho poznal ako chlapca, ktorý nerád vyhadzoval peniaze na zbytočnosti, keď o sebe vyhlásil, že je priveľmi pripútaný k peniazom a sám sa rozhodol, že našetrené peniaze pošle vo forme kníh do Japonska.

Za misie obetoval aj svoje sklamanie, keď mu v zime rodičia nedovolili ísť kempovať s kamarátmi: „Bol som veľmi sklamaný… Vďaka Bohu už ma to opustilo a obetujem to za misie… Obetujem sa a budem ochotne trpieť za misie.“

V nedeľu 3. marca ho navštívil otec Salaverri a napriek tomu, že si Faustino nesťažoval, bolo zrejmé, že trpí. Jeho ruky sa triasli, a keď sa ho kňaz opýtal, či je nervózny, Faustino odpovedal: „Nie, otče, to je telo. Už som tak dlho nespal.  Ale vo vnútri som pokojný.”  Faustino mu sľúbil, že sa z neba bude starať o mladé povolania. Potom povedal chlapcovi úžasné správy. Sľúbil, že sa na ďalší deň vráti, aby prijal Faustinove rehoľné sľuby. Práve dostal špeciálne povolenie udelené na základe jeho želania a extrémnej závažnosti jeho zdravotného stavu. Namiesto toho sa Faustino stal marianistom iba na základe túžby, pretože druhého dňa sa už nedožil. Vo veľkých bolestiach zomrel na sklonku dňa 3. marca 1963 v náručí svojej mamy.

Jeho povesť svätosti, ktorá sa rozniesla, bola podnetom pre začatie kauzy blahorečenia, ktorá začala v roku 1986. V roku 2011 bol vyhlásený za ctihodného.

Z Faustinovho denníka 

„Som veľmi šťastný. Neviem, čo sa so mnou deje. Niečo cítim. Takú nekonečnú lásku Toho, kto vždy drží svoju ruku v mojej, ktorý ma ani raz nenechal padnúť do smrteľného hriechu. Neviem, čo sú to problémy. Ďakujem ti, Kriste, že si mi dal taký úžasný vnútorný pocit. Som ti veľmi vďačný.“

„Je úžasné rozmýšľať o tom že celý môj život bude v službe Ježišovi a Márií. Budem rybárom duší. Veľa som o tom rozmýšľal a rád by som šiel ako rehoľník marianista do Južnej Ameriky, kde je nedostatok pomoci pri záchrane duší.“

„Som veľmi šťastný. Chcem trpieť pre Krista, ktorý tak veľmi pre mňa trpel. Musím byť svätý. Moja prítomnosť musí vydávať svedectvo o Kristovi.“

„Som ochotný prijať od Boha všetky malé utrpenia, ktoré si bude priať, mi dať. Sú také nepatrné, že ich prijímam s veľkým potešením, že sú mi radosťami.“

„Myslím si, že moje povolanie je z lásky ku Kristovi, s nekonečnou túžbou slúžiť mu najlepším možným spôsobom. Táto túžba zahŕňa, ak to bude potrebné, zomrieť pre Neho.“

„Pre mnohých kresťanov je Boh problém. Nechcú, aby ich Boh obťažoval alebo vyrušoval.“

Modlitba:

Pane Ježišu, prosíme ťa, aby sme milovali Máriu podobne, ako ju miloval Faustino, oddane ti slúžili a vrúcne túžili po svätosti. Modlime sa za nové misionárske povolania, aby mladí ľudia ochotne odpovedali na Tvoje volanie. Amen.

Zdroje:

www.duchovni-inspirace.signaly.cz

www.santiebeati.it

www.marianist.org