Svedectvo: Náš nenarodený syn nás naučil, že milovať znamená aj trpieť

Svedectvo Betky a Števa – našich študentov Semestrálneho programu. (Prevzaté zo slovoplus.sk)

 

Vitaj, dieťa! Milovali sme ťa ešte predtým, než si k nám prišlo. A keď si konečne dalo o sebe vedieť, boli sme tí najšťastnejší rodičia na svete.

Napísala som ti list. Pár dní po tom, čo sme sa dozvedeli, že si s nami, a ja som ťa uvidela prvýkrát na ultrazvuku. Bol si len malá bublinka, ale koľko radosti si nám priniesol!

Tešili sme sa na teba, každý deň sme ti hovorili, ako veľmi ťa ľúbime – my aj tvoj nebeský Otec. Keď som sa konečne počas tejto koronakrízy dostala do kostola, zasvätila som ťa Panne Márii. A Bohu som opakovala: „Vieš, že je tvoje, my sme len tvoji spolupracovníci, ale ty si jeho tvorca, tak sa oň staraj! O toto dieťa som prosila, tebe patrí.“

Vyberali sme ti meno, modlili sme sa za teba, hovorili o tebe rodine a známym, dávali sme na teba pozor a plánovali sme, čo všetko budeš potrebovať a aké to bude skvelé, keď na Vianoce prídeš medzi nás. Boh však mal s tebou iné plány. A ja – ako tvoja matka, už som začínala čosi tušiť. Pred druhým ultrazvukom som bola nervózna, bála som sa, ale tešila som sa, že ťa opäť uvidím. Počítala som dni.

A potom to prišlo. Bol si o čosi väčšia bublinka – ale tvoje srdiečko už nebilo. Plakala som. Ale lekár aj sestričky boli skvelí. Vytlačili mi tvoju fotku, keď som ich poprosila. Vysvetlili mi všetky možnosti. Vieš, drobčiatko, Pán akoby si nás už predtým na to pripravoval.

Ešte v prvých týždňoch som natrafila na pieseň I Still Know You. Jacob Lee ju venoval svojmu nenarodenému dieťatku. „Bolo si len tlkot srdca, ktorý sa mal prebrať k životu. Len dve nôžky, ktoré sa mali postaviť. Túto noc sme plakali iba trikrát, pretože ešte mali prejsť štyri mesiace, kým prídeš.“ Počúvala som tú pesničku dookola. Dnes pri nej plačem.

Posledné mesiace sme študovali s tvojím tatom dokumenty Cirkvi – o láske, rodine, živote a zodpovednosti. Počas jedného seminára sme si vypočuli svedectvo manželov, ktorí prišli o dieťatko približne v rovnakom čase ako my. Vtedy nám – tak z druhej ruky – hovorili, aké sú možnosti, čo treba spraviť, a ak bude niekto potrebovať, že vedia poradiť a pomôcť. Obaja s tatom sme sa držali za ruky a dúfali, že my to nebudeme.

Rozmýšľala som, aké meno ti dáme. Také, aby si malo silného patróna. Nevedeli sme oficiálne, či si chlapček, alebo dievčatko, ale akosi som to cítila. Keď som vyšla z ambulancie, išla som sa pomodliť k ešte zatvorenému kostolu. Vtedy si mi, Bože, naznačil: „Prvý syn pre nebo.“

Cestou v aute som počúvala: „Ako sa nebáť, povedz mi… Dôveruj, v srdci ho máš! Buď vôľa tvoja, aj keď iná je než tá moja, buď všetko, čo chceš ty.“ Tá prvá pieseň znela pri našom vstupe do kostola v najšťastnejší deň nášho života. Rozhodli sme sa dôverovať Bohu.

Prišla som domov a ukázala som tvojmu tatovi fotku, na ktorú sa veľmi tešil. „Ján Pavol. Čo povieš? Zdalo sa mi to vhodné.“ Súhlasil. Ak by sa predsa len stal zázrak (alebo by sa ukázala chyba ultrazvuku), tak Ján Pavol je svätec hodný zázraku. A ak nie, tak to bol človek lásky a utrpenia, ktorý si veľmi vážil každý ľudský život. Len pred pár dňami sme dočítali Evangelium vitae – encykliku svätého Jána Pavla II. Nedávno sme si pozreli film o jeho živote. „To bol ale svätec, čo?“ povedali sme si.

Spolu sme plakali. Spolu sme sa modlili. Boli sme sa prejsť ku krížu nad mesto. Prosíme vás, nezľahčujte našu bolesť. Nehovorte nám, že sme mladí, že ešte budeme mať deti. Ak Boh dá, budeme, ak nie, tak už predsa jedno máme. Rodičmi sme byť neprestali. Nehovorte nám, že môj manžel iste trpí menej ako ja. Oboch nás to rovnako bolí. Obaja sme Jána Pavla veľmi chceli a veľmi milovali. Obaja trpíme rovnako.

Pri krste sa rodičia modlia modlitbu obetovania. Dovolili sme si ju trochu upraviť.

Bože, prijmi naše dieťa.

Jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu,

nám na radosť a svetu na osoh.

Ján Pavol, vitaj medzi nami!

Bol si tu s nami len krátko, asi štyridsať dní, ale milovali sme ťa každú sekundu. Svojím životom si spravil toľkým ľuďom radosť! Prišiel si k nám a narodil si sa pre nebo. Kým ti ešte bilo srdiečko, vďaka kamarátovi kňazovi si dostal požehnanie so Sviatosťou oltárnou, ja som mohla ísť na spoveď a sväté prijímanie, dokonca aj na jednu svätú omšu. Dieťatko naše, dali sme ti všetko, čo sme ti dať mohli.

Štrnásť milimetrov dokonalého ľudského života. Bol si perfektný, nezáleží na tom, že možno nie všetko fungovalo správne. Všetko totiž išlo presne podľa Božieho plánu – a ten je perfektný.

Nikto nám nesľuboval, že to bude ľahké.

Nikto nám nesľuboval, že byť kresťanom bude vždy ľahké.

Nikto nám nesľuboval, že nás to nebude bolieť a že nebudeme plakať.

To, že nás to bolí, znamená, že sme ťa veľmi milovali.

Ale Boh nám sľúbil, že nás nikdy neopustí.

Že nakoniec ostanú tieto tri – viera, nádej láska. Ale najväčšia z nich je láska.

Chiara Corbella Petrillo, moja obľúbená svätica, napísala po smrti svojho druhého syna Davida Giovanniho: „Nie je dôležité v živote niečo dokázať, ale narodiť sa a nechať sa milovať.“

Ján Pavol, ty si to dokázal. Tešíme sa na teba vo večnosti.

Mama Betka a tato Števo Mohylákovci

(a všetci príbuzní, babky, dedkovia, prababky, pradedko, strýkovia a tety, kamaráti a priatelia)

—